Moja prvá vzduchovka alebo ako vznikla vášeň na celý život

Ako väčšina mojich kamarátov som vyrastal na dedine, kde nebolo o zábavu núdza. Ako deti sme vyvádzali stále nejaké hlúposti a robili neplechu. Až sa jedného letného dňa, keď som mal asi 10 rokov, dedko naštval a rozhodol sa, že sa mi postará o program.

Vzduchovka Slavia

Vzduchovka, moja vášeň z detstva

Aké bolo moje prekvapenie, keď ráno po raňajkách a neodmysliteľnej dedkovej cigaretke, vytiahol zo skrine v pivnici starú zbraň. Bola to vzduchovka Slavia. Ako som mu ju zbadal v rukách, oči mi svietili a od prekvapenia som nemohol zavrieť ústa. Všetci mi dovtedy hovorili, že na strieľanie som ešte malý.

Dedko vzduchovku skontroloval či nie je nabitá a či má prázdnu hlaveň, a dal mi ju do ruky. Potom vzal niekoľko pripravených terčov a veľkú drevotrieskovú dosku s lepiacou páskou a išli sme na koniec záhrady k stodole. Ja som hrdo kráčal so vzduchovkou v rukách.

Tu sme pripevnili terče k doske a tú sme zavesili na pripravený háčik na stene stodoly. Potom sa dal dedko do vysvetľovania ako sa má vzduchovka správne obsluhovať, ako sa má mieriť. Obzvlášť si dal záležať na bezpečnosti pri streľbe a manipulácii so vzduchovkou.

Vášeň na celý život

Potom som prvý krát nabil vzduchovku a vystrelil. Vtedy sa asi začala moja celoživotná vášeň k streľbe a zbraniam. Vzduchovka sa mi tak zapáčila, že sme strieľali až doobeda. Dedko mi radil ako strieľať, ako dýchať, aby bola streľba čo najpresnejšia, učil ma ako správne spočítať dosiahnuté body.

Papierový terč na cvičenie streľby

Po skončení leta som sa vrátil do školy a s radosťou zistil, že sa otvára strelecký oddiel. Nadšením som bol celý bez seba. Pod dohľadom učiteľa sme sa pravidelne stretávali, strieľali a zlepšovali sa. Postupom času som sa začal zúčastňovať aj súťaží, kde som sa s menšími úspechmi aj umiestňoval.

Dnes sa už športovej streľbe nevenujem, časovo sa to s vysokou školou nedalo stíhať. Ale vzťah k streľbe mi ostal až doteraz a vždy využijem voľnú chvíľu na návštevu strelnice a streľbu.