Kúzelník ako manipulátor ľudského vedomia?

Kúzelnik – kúzelnícke predstavenie pre dospelých

Keď deti uvidia svoje prvé kúzelnícke predstavenie v živote, väčšinou sa kúzelník stane v ich očiach akýmsi pánom, ktorého poznajú z rozprávok, takým, ktorý oplýva nadprirodzenými schopnosťami a dokáže im vykúzliť čokoľvek až za hranicami ich vlastnej fantázie.

Až postupom času a vekom sa začneme stávať voči jeho kúzlam a trikom skeptickejší, snažíme sa odhaliť, v čom daný trik spočíva a čakáme, kedy kúzelník počas svojho vystúpenia urobí čo i len najmenšiu chybičku, aby sme dokázali presvedčiť samých seba, že v tom čo robí, nie sú skryté žiadne čary, ani nadprirodzené schopnosti.

O tom, ako kúzelník využíva ľudské vnímanie

Nuž, tak to v skutočnosti aj je – kúzelník nie je žiaden čarodej, ktorý by pochádzal z celkom iného sveta, a ktorý by porušoval všetky fyzikálne či hocijaké iné zákony. Je však majstrom v niečom celkom inom. Kúzelník totižto musí by expertom vo využívaní všetkých nepatrných čiastočiek, z ktorých sa skladá ľudské vnímanie a naša pozornosť.

To, v čom spočíva jeho mágia a triky je síce manipulovanie ľudského vnímania, avšak nehľadajme za tým žiadne dlhé hodiny študovania psychológie či fyziológie ľudského mozgu. Tomu sa kúzelníci (aspoň v drvivej väčšine prípadov) vôbec nevenujú. Ich triky a ilúzie sú takpovediac iba experimenty, ktoré sa postupom času zdokonaľujú a vylepšujú, až kým nie sú schopné uspokojiť oko aj toho najkritickejšieho diváka. Častokrát sú to kúzla, ktoré sú už dávno overené a dá sa povedať, že sa prakticky dedia z generácie na generáciu.

Trik s ohybnou lyžičkou

Kúzelnik – predstavenie kúzelníka nemusí byť len pre detského diváka

Najlepším príkladom pre pochopenie toho, ako kúzelník využíva pri svojich trikoch a kúzlach jednotlivé zákutia ľudského mozgu, je ilúzia s ohnutou lyžičkou. Pri tejto ilúzii sa pevná vodorovná lyžička javí divákom ako ohybná. Kúzelník pri tom však využíva iba kmitanie za určitej rýchlosti, pri ktorej sú jednotlivé časti objektu (v tomto prípade lyžice) vnímané rozličnými časťami mozgu. Niektoré neuróny reagujú na okraje objektu, pričom iné zasa napr. na jeho hrany. Nuž a pri kmitaní tieto dve skupiny neurónov reagujú odlišne na pohyb a ilúzia je na svete – kúzelník vás dokáže presvedčiť, že v skutočnosti pevná lyžička je ohybná.